Futbalový multitalent z Jelenca môže byť príkladom pre celé Slovensko

FOTO: Jozef Bedej

Marcus Šinka je mladý muž z Jelenca, ale vo futbale už má skúseností na rozdávanie. V mladom veku rozhodoval zápasy Baníku Ostrava a čoskoro ho možno uvidíme vo Fortuna Lige. Okrem rozhodovania sa venuje aj remeslu trénera a dokonca organizuje aj futbalové turnaje. Viac sa dočítate v našom rozhovore.

Ahoj Marcus, tvoj otec je model, ako si sa teda dostal k futbalu ty? 

“Čauko, otec je predovšetkým železničiar a momentálne už len príležitostný model. K futbalu som sa dostal asi ako každý malý chlapec, celé dni som si kopal o železnicu a keď 'apa' videl, že ma to asi baví, tak ma ako 5-ročného zobral do najmenšej prípravky FC Nitra a potom to už išlo samé.”

Prečo si sa rozhodol skončiť kariéru aktívneho futbalistu?

“Bolo tam viacero faktorov, ale ten najhlavnejší bol asi ako u viacero mladých chalanov - kolená. V trinástich rokoch mi doktor povedal, že budem môcť hrať len rekreačne a že nemám kolená na futbal. A mal aj pravdu. Po desiatich rokoch v bielo-modrej Nitričke som v pätnástich odišiel na hosťovanie na Vion, kde som začal chodiť aj na gymnázium. Po roku dorastenci postúpili do prvej ligy a tak som ešte pod trénerom Foltánom privoňal prvej dorasteneckej lige. Zdravotné problémy ale pretrvávali a tak som odišiel do rodného Jelenca. Odohral som tam ešte nejaké zápasy za dorast a mužov. Až neskôr v jednom zápase za A-čko, kde mi chcel niekto 'vyššie' naznačiť, že už asi stačí, som si roztrhal krížny väz po tom, ako som dal B-nohou gól Veľkému Cetínu, nevedel som sa postaviť a už bolo hotovo.”

Vedel si hneď, že tvoja cesta bude rozhodcovská? Nemal si nejaké pochybnosti? 

“V sedemnástich som si spravil rozhodcovský kurz a o týždeň som už mal prvý zápas na čiare mužov v poslednej ôsmej lige. Bol som veľmi nervózny, ale potom ma 'sudinkovanie' naozaj chytilo a bolo to asi najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Hlavné pre mňa bolo, že som mohol ostať pri futbale aspoň takto. Pískal som všetko, čo sa dalo a pamätám si, že boli mesiace, kedy som odpískal aj 15-16 zápasov. Neskutočne mi to pomohlo, lebo som sa vypískal a môžem povedať, nie nadarmo sa hovorí, že dedinské derby zápasy sa pískajú niekedy ťažšie ako prvoligové, kde máš štyroch rozhodcov, dvoch delegátov a komunikačné zariadenia.”

Začínal si teda úplne od začiatku v ôsmej lige, prezraď nám nejaké vtipné historky z okresných súťaží.

“Zážitkov bolo veľmi veľa, aj pozitívnych, aj negatívnych a teraz aj ľutujem, že som to niekde všetko nezapisoval. Keďže som začínal v sedemnástich, trvalo dlhšie, kým som dosiahol určitý rešpekt. Pamätám si, že mi veľa ľudí nadávalo do zasranov, ale keď mi tí istí ľudia prišli po zápase podať ruku a pochváliť za dobrý výkon, snažil som sa v tom pokračovať. Nepríjemný zážitok bol už z krajskej súťaže, kedy sme cestovali na juh Slovenska. O nich je známe, že berú amatérsky futbal veľmi vážne v porovnaní s inými regiónmi a pred týmto konkrétnym zápasom jednému z funkcionárov pri opasku svietila 'devina' - ale všetko dobre dopadlo. V okrese som mal derby zápas v Obyciach. Ľudia z okolia určite vedia, že v Obyciach sa voľakedy štartovali pred zápasom motorové píly - haha, je to veľmi horúce prostredie. Tento zápas skončil bez karty a všetci boli spokojní, no delegát mi po zápase dal známku 8,2 (čo je podpriemer) a asistentovi rozhodcu, ktorý bol už mimochodom v dôchodkovom veku, známku zlepšil na nadpriemer. Ako dôvod mi uviedol, že som bol premotivovaný. Vtedy som bol z toho dosť sklamaný. Ešte vtipná situácia, ktorú si pamätám bola, keď mi už nebohý Ján Malý robil asistenta a cez polčas v zatvorenej šatni o rozmeroch 2x2 metre vyfajčil dve dlhé ťažké 'LM-ky', poriadne som začal vidieť až v 60.minúte a kašlať som prestal až v strede týždňa.”

Každý rozhodca má pred zápasom nejaké rituály. Dodržiavaš niečo aj ty? 

“Nič výnimočné, dobrá rozcvička, rollujem sa, dám si kávu - teraz mi vlastne napadla jedna príhoda. Bola v jednej nemenovanej dedine v 4.lige, vypil som kávu a išiel na rozcvičku, keď som sa z nej vrátil, delegát aj s asistentmi vylievali z termosky asi sto švábov. Po rozcvičke si samozrejme dohadujem komunikáciu na ihrisku s kolegami a aspoň pred zápasom dodržujem životosprávu.”

Na aký zápas spomínaš počas kariéry najviac? Futbal je špecifický aj čo sa týka fanúšikov, čo najzaujímavejšie si už počul na svoju adresu?

“Asi najprestížnejší bol zápas Vion - Baník Ostrava, ale rád spomínam aj na úplne prvý zápas v kraji pod umelým osvetlením, kde ma prišla výnimočne pozrieť aj rodina. Odpískal som vtedy penaltu, ktorá bola veľmi diskutabilná, ale delegát si ju po zápase pozrel a uznal, že bola oprávnená a zvýšil mi známku. Na moju adresu som počul všetky druhy nadávok, najviac ma pobavila tá na adresu mojej maminy, že ma mala radšej utrieť do servítky a podobné klasiky, ktoré každý pozná. Naučil som sa, že najlepšie zaberá, keď sa len pekne usmeješ. To je najlepšia odpoveď.”

Ako momentálne vyzerá tvoja futbalová budúcnosť čo sa týka rozhodovania?

“Momentálne som v medziskupine tretej ligy, čo už je len malý, ale zároveň veľmi ťažký krok do slovenských súťaží (prvej a druhej ligy), kde by som sa chcel postupne dostať a venovať sa rozhodovaniu profesionálne. Urobím pre to všetko, čo bude v mojich silách.”

Je zaujímavé, že popri kariére rozhodcu chodíš ešte na vysokú školu, máš priateľku a si ešte aj tréner v dvoch kluboch. Ako sa to dá stíhať?

“Mám 24 rokov a som mladý zdravý človek. Všetko sa dá, keď sa chce, oddychovať budeme na dôchodku. Samozrejme, musím priznať, že je toho niekedy veľa a občas sa stane, že po víkende som futbalom presýtený. Skĺbiť všetky tieto aktivity je dosť ťažké, ale mám pri sebe úžasnú priateľku, ktorá ma vo všetkom podporuje a perfektný okruh ľudí, bez ktorých by to nešlo. Za to im aj touto cestou veľmi ďakujem.”

Keď sme pri tom trénovaní, aké kategórie máš na starosti ?

“V FC Nitra som asistent Dodovi Antalovičovi pri U15, ktorý trénoval ešte mňa. Za túto skúsenosť veľmi ďakujem, pretože si od neho beriem naozaj veľa. Do leta som mal ešte prípravku U8. V Jelenci sme traja chalani a venujeme sa kategóriám U9, U11, U13 a od tejto sezóny už aj dorast, čo je spolu cca 60 hráčov.”

V Jelenci sa vám poradilo na pomery našej krajiny niečo neskutočné. Priblíž nám ale, ako to celé začalo…

“Nepovedal by som že neskutočné, ale ťažko uskutočniteľné, pretože na to treba veľa času. Začalo to pred štyrmi rokmi, kedy ma veľmi mrzelo, že v tak veľkej dedine, akou je Jelenec, nie je ani jedno mládežnícke mužstvo. Rozdal som na konci školského roka v škole letáky s prvým tréningom a potom to už išlo. Postupne začali chodiť deti samé, že chcú u nás hrávať, zohnali sa sponzori a chytila sa toho naša manažérka Anet Labant, bez ktorej by to nešlo. Chodíme na sústredenia, už túto sobotu máme 4.ročník Gýmeš Cupu so 14 mužstvami, ktorý nám moderuje Slávo Jurko a počas celého roka máme rôzne akcie. Tento rok sme mali 2. ročník JELENECACADEMY CAMPU, kde sme dva týždne od pondelka do piatku tvorili športový program pre viac ako 50 detí. Rodič priniesol ráno o ôsmej dieťa, počas dňa sme chodili na túry, dvojfázovo trénovali, mali besiedky s futbalovými reprezentantmi a o štvrtej si po dieťa prišiel. Postupne sa z nás stala veľká futbalová rodina.”

Kde berieš inšpiráciu pri tvorbe podobných projektov ? 

“Snažím sa čerpať z vlastných skúseností a sledujem, čo je trendy v zahraničí, tým sa snažíme priniesť niečo trochu iné ako tu už je. U nás platí viac hláv viac rozumu a kedže som na to v Jelenci neni sám, nerobí nám problém dať niečo väčšie dokopy.”

Čo je podľa teba kľúčom úspechu pri výchove mládeže ? 

“Správať sa k hráčom ako rovnocenný partner a nedávať im najavo, že ja som tvoj tréner a môžem všetko. Takisto nechávať hráčom voľnosť, aby sme nezabili ich kreativitu v mladom veku. A v neposlednom rade, aby sa bavili futbalom a aby ich to robilo šťastnými.”

Ako podľa teba treba zmeniť futbal po pandémií, aby bol opäť pre mládež atraktívny ? 

“Je to ťažké. Deti majú teraz veľa možností, je to stále omieľaná téma, že všetci sedia na telefónoch, tabletoch a majú obezitu. Určite k tomu musia prispieť aj rodičia a jednotlivé futbalové kluby, aby prilákali deti na ihrisko. Bolo by potrebné viac prepojiť školy s klubmi a využívať sociálne siete na propagovanie futbalu efektívnejšie. Všeobecne ale platí pravidlo, že kto chce, cestu si nájde. Je už len na nás, aké podmienky mu vytvoríme. Ako poslanec obecného zastupiteľstva sa snažím cestu uľahčovať cez rôzne dotácie a projekty od štátu.”