Pomocná ruka od futbalového generála

FOTO: Facebook Slovenský futbalový zväz

Ikona slovenskej najvyššej futbalovej súťaže Viktor Pečovský síce počas minulého roka ukončil profesionálnu kariéru, nedávno si na seba 38-ročný rodák z Brezna obliekol opäť dres šošonov. Stalo sa tak v prípravnom zápase B-mužstva proti Trebišovu. Bývalý reprezentant Slovenska prezradil viac o tomto rozhodnutí v rozhovore pre náš web. 

Počas uplynulého víkendu ste na seba v príprave obliekli žlto-zelený dres B-mužstva. Ako sa zrodilo celé toto rozhodnutie?

“Po poslednej sezóne som dostal ponuku z klubu, či by som nepomohol mladým chalanom v B-mužstve svojimi skúsenosťami. Mojou povahou a tým, že chcem pomôcť, som to prijal. Uvidíme, aký to bude mať efekt. Dúfam, že chalanom poradím a pomôžem herne sa zlepšovať.”

Museli ste nad touto ponukou premýšľať dlho?

“Nie, nie. Keď som ukončil kariéru, hrával som štvrtú ligu na Makove, futbal ma stále baví. Sám som zvedavý, či budem na tejto úrovni ešte stíhať. Rok som pôsobil v štvrtej lige, naša druhá liga je predsa o čosi kvalitnejšia súťaž.”

Môžete teda bližšie špecifikovať, aká bude vaša pozícia v MŠK od novej sezóny?

“V Žiline máme spoločný projekt U19-tky a B-mužstva, tam som ako jeden z asistentov. V rámci zápasov B-mužstva pomôžem, keď to tréner uzná za vhodné. Niektoré tréningy absolvujem aj ako hráč s mužstvom, aby to z mojej strany malo úroveň. Hráč potrebuje aj trénovať, keď má nastúpiť a pomôcť mužstvu.”

Týka sa to iba rezervy alebo môžeme očakávať aj návrat Viktora Pečovského na fortunaligové trávniky?

“Nie, toto sa týka výlučne iba B-mužstva (smiech). Týmto smerom už neuvažujem. Futbal ma baví, som zdravý, v minulosti som si prešiel nejakými problémami, zatiaľ mi zdravíčko slúži. Beriem to skôr tak, že chcem pomôcť. Kým ma to baví a nebudem sa na ihrisku už iba trápiť, rád budem pokračovať vo futbale - či už amatérskom, alebo druholigovom.”

Na druhej strane je tu váš rekord v najvyššej súťaži v počte štartov. Ten zrejme nikto tak skoro neprekoná. Neláka vás ešte navýšiť toto magické číslo (422) o niekoľko zápasov? 

“Určite nie, vôbec som nad tým takto nepremýšľal. Som rád, že som mohol v našej lige odohrať toľko zápasov. Zatiaľ je to rekord, keď to niekto prekoná, tak to prekoná - rekordy sú na to. Nezameriavam sa na to, aby som chcel to číslo zvyšovať. Možno keby som uvažoval týmto smerom, tak by som sa po svojom konci v Žiline presunul niekam inam. Nahánať zápasy a čísla kvôli rekordu už nie je pre mňa.”

Ak by za vami predsa len prišlo vedenie klubu s prosbou o výpomoc v Európskej konferenčnej lige, ako by ste zareagovali? Prehra v odvete na ihrisku Dila Gori bola síce postupová, avšak pre žilinských mladíkov bola viac než iba cennou skúsenosťou. Práve takéto cenné skúsenosti má Viktor Pečovský na rozdávanie…

“To nepripadá do úvahy, mladí chalani musia naberať tie skúsenosti sami. Jeden zápas odohrajú fantastický, ten druhý bol už z našej strany horší. Ak chceme mať ďalšiu generáciu skvelých futbalistov, musia si to prežiť sami na vlastnej koži, na tréningu sa takéto veci nedajú namodelovať. Práve vďaka takýmto zápasom sa budú zlepšovať.”

Rozdiel medzi vami a niektorými spoluhráčmi v B-mužstve bude v nasledujúcej sezóne aj dvadsaťročný. Ako mate nastavenú komunikáciu v tomto smere? Preferujete skôr vykanie alebo tykanie? 

“Väčšina mi tyká (smiech), predtým som trénoval kategóriu U17, teraz chalani prešli do 19-tky, niektorí z nich mi ešte doteraz vykajú. Nerobím si z toho ťažkú hlavu. Keď mi hráč na tréningu tyká, určite ho preto nezvozím pod čiernu zem (smiech). Je to prirodzené. 

V júli minulého roka ste sa po konci aktívnej profesionálnej hráčskej kariéry vydali na trénerskú dráhu v akadémii MŠK. Aká je trénerská robota v porovnaní s hráčskou kariérou?

“Je to zložitejšie. Keď som bol hráč, neuvedomoval som si robotu trénerov - plánovanie tréningu, prípravných zápasov či pripravného obdobia. Teraz som sám na tej druhej strane, tej roboty je oveľa viac. Keď som bol hráč, obul som si kopačky a všetko mi bolo vysvetlené. Teraz musím všetko vysvetľovať ja, neustále sa učím. Mal som šťastie na hlavných trénerov, napríklad v U16 či U17 - sú tam skvelí tréneri, či už Slavo Konečný alebo Vlado Labant, mal som sa od koho učiť. Stále však vidím, že mám pred sebou veľa učenia, aby som sa stal dobrým trénerom.”

V minulom roku ste po skončení profesionálnej kariéry pokračoval s futbalom na amatérskej úrovni v ŠK Javorník Makov - obohatil vás v niečom futbal na tejto úrovni?

“Samozrejme, našiel som tam hlavne správnych ľudí zanietených do futbalu. Malo to tam hlavu a pätu, mojimi spoluhráčmi boli aj tréneri zo Žiliny, čo ma vlastne presvedčilo. Bola tam silná partia, je iba škoda, že nám to kovid prerušil. Dohrávalo sa to už iba troma zápasmi, veľa som si tam toho neužil. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, možno sa tam jedného dňa vrátim.”

Atmosféru EURA ste v roku 2016 zažili ako jediný slovenský hráč z Fortuna ligy na vlastnej koži. Práve v zápasoch proti Rusku a Anglicku využil vašu čiernu robotu a skúsenosti v strede zálohy tréner Kozák, čo nakoniec zohralo pri postupe zo skupiny kľúčovú úlohu - ako si spomínate na tento turnaj?

“Som na seba hrdý, že sa mi podarilo dostať na taký veľký turnaj, a ešte zo slovenskej ligy. Vidíme, ako to dnes je - hráč z Fortuna ligy sa ťažko presadzuje v reprezentácii. O to viac si to cenním. Je to fantastické, zažiť taký veľký turnaj proti týmto mužstvám pred tak veľkou diváckou kulisou. Sú to zážitky a spomienky na celý život, to mi už nikto nevezme.”

Ako hodnotíte vystúpenie našich futbalistov na EURE 2020? Bol zároveň celkový triumf Talianska na turnaji zaslúženým?

“Myslím si, že Taliani hrali od začiatku šampionátu skvelý futbal, v play-off zápasoch to už bolo náročnejšie, skúsenosťou a tímovosťou to ale zlomili. Myslím si, že zaslúžene. Čo sa týka našich futbalistov, o tom sa už popísalo veľa. Človek cíti aj s nimi, hral som futbal a viem sa do tejto situácie vcítiť. Hráči si musia sami uvedomiť, že okrem prvého zápasu to potom bolo slabšie. Dnes už s tým nenarobíme nič, taký je niekedy futbal. Musíme sa pozerať dopredu.”

O návrat do Fortuna ligy sa snaží aj váš bývalý klub Dukla Banská Bystrica. Kedy sa podľa vás vráti Dukla do ligy? Potrebuje naša najvyššia súťaž práve takéto mestá v lige? 

“Myslím si, že to nie je iba o Dukle. Keď hrávali ligu mestá ako Košice, Prešov či práve Banská Bystrica, zápasy mali vtedy prestíž a divácky záujem. Prajem Dukle, aby postúpila. Dva roky po sebe to mali na dosah. Verím tomu, že skupina ľudí, ktorá tam robí futbal to nevzdá a zabojuje aj do tretice a budúci ročník postúpia. Budem šťastný, keď ich opäť uvidíme v lige.”