Titul v Spartaku či trpký americký sen. Futbal mi konečné chutí, priznáva Matej Oravec

FOTO: Philadelphia Union

Matej Oravec sa po úspešných začiatkoch kariéry dostal do nominácie na Golden Boy. Potom prišiel prestup do Ameriky, kde síce žil svoj americký sen, no futbalovo sa mu nedarilo. Momentálne zbiera štarty na hosťovaní v Podbrezovej, odkiaľ sa chce vrátiť späť na vrchol.

Pochádzaš z Modranky, ktorá je mestskou časť Trnavy. Odmalička si bol teda vedený, že budeš červeno-čírny ?

"Určite áno. Celá moja rodina je “červeno-čírna”. Dedkov brat - František Kozinka dokonca chytával za Spartak, takže odjakživa všetci žijeme futbalom. Myslím si, že v Trnave resp. v blízkom okolí, sa nenájde veľa ľudí, ktorí nefandia Spartaku. To isté platí aj o našej rodine. Fráza o tom, že Spartak je v Trnave náboženstvom je teda na mieste."

Ako si spomínaš na mládežnícke kategórie? Kedy si začal trénovať s Áčkom?

"S futbalom som začínal ako 5-ročný v Modranke, kde v tom čase ale nebola moja veková kategória a tak som hrával s omnoho staršími chalanmi. Keď ma ako 8-ročného začal v Modranke trénovať pán tréner Dubec, ktorý v tom období trénoval aj Spartakovskú U8, navrhol mi, aby som to vyskúšal v Spartaku a tam som postupne prešiel všetkými kategóriami až do A-mužstva. Čo sa týka mládežníckych kategorií, myslím si, že sme boli veľmi silný ročník - 1998. V U13 sme vyhrali halové majstrovstvá Slovenska, v U17 sme sa dokonca stali majstrami Slovenska. V tom čase som už trénoval s A-mužstvom. Pre Spartak bolo veľkou škodou, že viacerí chalani z tejto kategórie nedostali po konci v doraste väčšiu príležitosť u mužov."

Čo pre mladého hráča - odchovanca, znamená získať so Spartakom titul po 45 rokoch?

"Dvoma slovami - splnený sen. Každý futbalista sníva o tom, že jedného dňa zdvihne nad hlavu titul. Pre mňa ako odchovanca Trnavy, kde na každý zápas chodila moja rodina, najbližší kamaráti a podobne to bolo o to krajšie. Všetky tieto momenty som s nimi mohol zdieľať z bezprostrednej blízkosti a to bolo niečo neuveriteľné. Opäť sa ukázalo, akých fanúšikov má Spartak a že oslavy, aké nastali po zisku titulu zažijete na Slovensku iba v tomto meste. Bol som nesmierne šťastný, hlavne kvôli fanúšikom, pretože po tých 45 rokoch čakania si ten titul určite zašlúžili."

Veľa fanúšikov si ťa ale pamätá hlavne kvôli gólu do siete Anderlechtu. Skús nám tento gól popísať ešte raz...

"Myslím si , že ľudia tomu gólu pripisujú až priveľkú hodnotu. Dôležité bolo, že sme uspeli ako tím a to je to najpodstatnejšie. Desať minút pred koncom zápasu sme kopali roh a dovtedy všetky smerovali na prednú žrď. Obrana Anderlechtu tú situáciu asi podcenila a nechala priestor na zadnej žrdi. Ja som si tam nabehol a Erik Grendel ma pekným centrom našiel, bol som slabo pokrytý obranou súpera. Stačilo už iba doťuknúť loptu do brány a to nebol problém."

Na aký zápas v drese Spartaka spomínaš najradšej ?

"Toto bude asi jednoduché - Anderlecht . Aj keď tých pamätných zápasov je určite viac. Kľudne by som mohol spomenúť všetky európske zápasy, môj prvý zápas v lige na pôde Podbrezovej, kde paradoxne momentálne pôsobím. Veľmi rád spomínam na pohárový zápas v Námestove, odkiaľ pochádza môj otec a mám tam polovicu rodiny. Veľmi ťažko sa hrajú takéto zápasy proti klubom, ktorým fandíte. Doteraz si pamätám, ako som sa nedokázal úprimne tešiť, keď sme s Dunajskou Stredou vyradili Spartak v pohári po penaltovom rostrele. Keby som išiel kopať penaltu proti Spartaku, babka by ma asi zbila..."

Potom prišiel, ale prekvapivý krok a odchod do Podbrezovej, následne aj prestup do DAC. Dali ti to kamaráti pocítiť?

"Najviac ľudí mi písalo po nečakanom odchode zo Spartaka do Podbrezovej. V Spartaku mi končila zmluva a na novej som už bol ústne dohodnutý s generálnym manažérom pánom Hoftychom. Spartak mal vtedy náročné obdobie, zápas sme hrali pomaly každý 2-3 deň a na podpis nejako neostal čas. Po odchode majiteľa a s ním aj takmer celého vedenia podpis novej zmluvy prakticky padol. Nové vedenie mi už nedokázalo ponúknuť rovnakú zmluvu a tá, ktorú ponúkali bola nevyhovujúca. Nerád by som zachádzal do detailov, pretože ľudí čo pracovali pre Spartak si veľmi vážim, ale nebolo všetko tak, ako sa písalo resp. píše. Čo sa týka DAC, tam to už bolo o inom. Podbrezová vypadávala do 2. ligy a mne ako vtedajšiemu reprezentantovi Slovenska do 21 rokov nezostávalo nič iné ako prestúpiť. Myslím si, že vtedy to aj viac ľudí pochopilo ako logický krok do budúcnosti. Otázkou si asi narážal na rivalitu medzi Dunajskou Stredou a Spartakom, ale ja to takto vôbec nevnímam. Najväčší a jediný rival pre Spartak je jednoznačne Slovan. Prestupom do Dunajskej Stredy nemôžem povedať, že by som Trnavu zradil alebo niečo podobné. Našiel som tam vynikajúce zázemie, dovolím si tvrdiť, že z toho čo som videl je najlepšie na Slovensku. Našiel som tam veľa priateľov a v neposlednom rade som sa futbalovo zlepšil asi najviac a najrýchlejšie v mojej doterajšej kariére, čo vyústilo v ďalší nečakaný prestup do MLS."

Ako si vnímal záujem z MLS ? Bol si okamžite rozhodnutý odisť ?

"Klamal by som, keby som povedal že áno. Z USA sa ozvali ešte predtým ako som odchádzal zo Spartaku do Podbrezovej ale vtedy som bol ešte príliš mladý a chcel som zbierať skúsenosti vo Fortuna lige no vedel som si predstaviť, žeby som jedného dňa hrával MLS. Život v USA ma vždy lákal ale keď prišla ponuka z Philadelphie , musel som sa poradiť so svojou rodinou a priateľkou. Malo sa jednať o moje prvé zahraničné angažmá a ja som vedel , že tam nemôžem ísť sám. Hovorím to stále ale navždy
budem vďačný priateľke, že veľa vecí obetovala a prispôsobila tak , aby mohla somnou odísť do USA. Určite mi dopomohol aj názor rodičov a kamáratov , ktorí ma v otázke odchodu do USA plne podporovali. Ponuka prišla nečakane , v DAC som bol len pol roka ale príležitosť odísť do USA neprichádza každý deň a rozhodol som sa túto výzvu prijať.

FOTO: Archív Matej Oravec

Čo ťa najviac v Amerike prekvapilo a prečo si myslíš, že si sa možno až tak nepresadil?

"Ako sa hovorí, toto by bolo na dlhé rozprávanie. Od spôsobu života, fyzickej pripravenosti hráčov až po tréningový proces...hrozne veľa vecí . Čo sa týka tréningov, nikdy sme nemali dvojfázový trening. Každý deň sme prichádzali o deviatej na zraz a pooobede o jednej som už bol doma. Keď to porovnám s tým, že v DAC som trávil niekedy celý deň na štadióne, bol to obrovský rozdiel. Okrem zápasu v New Yorku, sa na každý zápas lietalo lietadlom, ale o tom som vedel ešte pred príchodom do USA. Určite je však rozdiel letieť hodinu na zápas, ako ísť 6 hodín autobusom do Michaloviec, takže aj toto sa dá považovať za zmenu. Čo sa týka toho, prečo to vo Philadelphii nevyšlo, ťažko povedať. Na začiatku to vyzeralo byť fajn, ale neskôr sa všetko otočilo o 180 stupňov. Ťažko už teraz hľadať nejakého vinníka, tých dôvodov môže byť veľa. Určite však neberiem rok a pol v Amerike ako stratený čas, pretože som sa naučil a získal množstvo nových skúseností. Svoje rozhodnutie neľutujem, keby sa ma niekto teraz opýtal, či by som svoje rozhodnutie zmenil, odpovedal by som nie."

Podľa tvojich sociálnych sietí si tam s priateľkou ale žil ten typický americký sen. Aký bol teda život v USA?

"Život v USA bol úžasný. Doslova presne taký, aký som si predstavoval. Človek sa tam nikdy nenudí a vždy je z čoho vyberať. Najviac sa mi ale páčila taká jednoduchosť a radosť, s ktorou tam ľudia žijú. Každý tam bol veľmi príjemný a milý, akoby práve vyhral v loteríí. Na drúhú stranu aby som nepísal zaujato, určite aj USA má svoje muchy ako napr. množstvo bezdomovcov alebo neporiadok na uliciach, ale to všetko záleží aj od štátu, v ktorom žijete. Sú to ale iba malé drobnosti v porovnaní s pozitívnymi skúsenosťami. Aj keď milujem Slovensko, pokiaľ by som tam mal rodinu a kamarátov, vedel by som si tam predstaviť stráviť zvyšok svojho života."

Bolo dôvodom návratu na Slovensko hlavne tvoje herné vyťaženie?

"Jednoznačne. Pokiaľ by som pravidelne hrával, o odchode z Philadelphie by som neuvažoval. Možno ešte viac ako to, že som nehrával ma hnevalo, že som trénoval na pozicií krídelníka, resp. pravého záložníka, kde som si to vôbec neužíval. Keď som sa o tom rozprával s generálnym manažérom, povedal mi, že si musím zvyknúť. Futbal hrám hlavne pre radosť a tá radosť z tréningov sa pomaly vytrácala a vedel som, že to takto nemôže ďalej pokračovať. Bolo ťažké sa motivovať na tréning keď viete, že v sobotu aj tak hrať nebudete ale na druhú stranu, stále som sa snažil myslieť pozitívne a vo všetkom hľadať len to dobré."

Ako ťa prijali späť v Podbrezovej?

"Ešte som tu len tretí týždeň, ale mám z Podbrezovej veľkú radosť. Futbal mi konečne začína chutiť. Chalani a tréneri sú úžasní. V podstate sa tu toho veľa nezmenilo a je to stále tá Podbrezová, akú si pamätám z predchádzajúceho pôsobenia. Povedal som to už pri mojom príchode, že pre mňa je Podbrezová prvoligový klub a pevne verím, že čoskoro to už bude aj na papieri. Je pred nami však ešte dlhá cesta."

Aké máš osobné ambície?

"V prvom rade sa chcem čo najrýchlejšie adaptovať na stopérsku pozíciu, pretože okrem zápasu so Švajčiarskom za repre U21 si ani nepamätám, kedy som ho hral naposledy a samozrejme pomôcť mužstvu k čo najlepším výkonom. Na výsledky až tak moc nepozerám, aj keď sú dôležité, ale pre mňa osobne je dôležitejšie, aby sme podávali stabilné výkony, predvádzali peknú hru a potom sa dostavia aj výsledky a najmä diváci, pretože futbal sa hrá pre nich."

Stále sú tu diskusie o tom, či si skôr stopér, alebo typická defenzívna 6-tka. Kde sa tebe osobne hrá najlepšie?

"Ťažko povedať. Ešte dva roky dozadu pred prestupom do DAC by som jednoznačne povedal, že na stopérovi, ale polrok na Žitnom ostrove, kde som postupom času hrával viac na pozícií defenzívnej 6-tky ma taktiež bavil. Ako hráč chcem byť čo najčastejšie pri lopte, plus na pozicíí 6-tky môžem viac podporovať útok. Na druhú stranu, s pozíciou stopéra som viac zžitý a cítim sa tam “istejšie”. Keď sa ma na to pýtajú kamaráti, odpoviem im, že stopér, pretože tam nemusím toľko behať. Keby som to mal rozdeliť na percentá, bolo by to tak 60/40 pre stopérsky post, ale v podstate mi to je jedno. Mne stačí, keď cítim dôveru od trénera a kde budem hrať to už nechávam na ňom."

Hral si v mládežníckych reprezentáciách, na aký zápas najradšej spomínaš?

"V spojení s mládežníckou reprezentáciou som najväčší úspech zažil na turnaji prvého kola kvalifikácie na EURO U19. Mali sme veľmi náročný žreb, no po vydarenom turnaji v Poľsku sme vyhrali kvalifikačnú skupinu so skóre 9:0 a postúpili do Elite Round, kde sme v rozhodujúcom zápase o postup na ME prehrali s Nemeckom. Celkovo obdobie v repre U19 pod trénerom Malatinským bolo myslím si vydarené. Práve on ma ako 17-ročného dostal prvýkrát na reprezentačnú scénu a veľmi ma mrzí, že som sa mu už nestihol poriadne poďakovať.."

Poďme ale k jednej negatívnej téme. Na viacerých stránkach sú rôzne príbehy a aj herné štatistiky hráčov z ročníka 1998. Patríš medzi nich aj ty. Prečo si myslíš, že ste sa viac hráčov nepresadilo tak, ako očakávala futbalová verejnosť?

"Keď mám byť úprimný, očakávania verejnosti neberiem príliš vážne. Nielen vo futbale, ale aj v živote ste raz hore a potom zasa dole. Dôležitá je vždy reakcia, keď sa vám príliš nedarí. To, že momentálne viacerí hráči z ročníka 1998 neprežívajú najlepšie obdobie podľa mňa nič neznamená. Keď si zoberieme za príklad takého Stanka Lobotku, verejnosť ním pohŕdala takmer celý minulý rok, pritom je to podľa mňa jeden z TOP5 hráčov Slovenska. Ľudia nie sú objektívni a nevidia do futbalového pozadia, vidia iba zápas. Verím, že Stano začne túto sezónu pravidelne hrávať, stane sa dôležitou postavou Neapola a ľudia znova začnú písať, aká je to motorová myš, aký je to neskutočný hráč a pod. To isté platí aj o ročníku 1998. Pokiaľ by sa čoskoro posunulo pár hráčov na vyšší level, budú sa písať na internete články o výbornom ročníku 1998." 

Aké sú teda tvoje ďalšie ambície? Chystáš sa pomaly aj na iný prestup? Samozrejme narážam na ten životný...

"To nezáleži len odo mňa. S priateľkou sme spolu len niečo vyše dvoch rokov a prednedávnom sme spolu začali ešte len bývať. Som vo vzťahu šťastný, pandémia náš vzťah ešte viac zocelila. Momentálne takéto veci vôbec neriešime ale verím, že náš vzťah je na dobrej ceste a sám som zvedavý, čo prinesie budúcnosť."

Čo by si odkázal na záver v tejto zložitej dobe mladým futbalistom?

"Hlavne nech majú z futbalu radosť. To je základ. Keď budú poctivo trénovať, užívať si futbal a tešiť sa na tréningy, to ostatné už príde samo."